Silvia Wagenhoffer
Vravela som, že už listy písať nebudem?
Že moje ďalšie slová ti poviem priamo do očí?
Bože, ako veľmi som sa mýlila.
Bohužiaľ to však vyzerá tak, že to nie je to jediné, v čom som sa zmýlila.
Bojím sa vysloviť to nahlas, pretože nechcem, aby to bola pravda.
Nechcem si pripustiť, že som sa zmýlila práve v tebe.
Nikdy by som si nebola pomyslela, že to dopadne zrovna takto.
V živote som sa sklamala už niekoľko krát.
Sklamala som sa v rôznych ľuďoch, dokonca aj v tých, ktorí pre mňa znamenali naozaj veľa.
Nič z toho ma však nebolelo tak, ako to, že som sa sklamala v tebe.
Nie som hlúpa a ani taká naivná, aby som si myslela, že všetko skončí happy endom ako z romantického filmu.
Nenosím ružové okuliare a nečakám princa na bielom koni s obrovskou kyticou v rukách.
Jediné, v čo som dúfala bolo, že ma máš aspoň trochu rád a poznáš ma dosť na to, aby si vedel, čoho som a čoho nie som schopná.
Tvoje slová a to, čo si o mne myslíš ma ranilo a stále zraňuje.
Ak ti však presvedčiť samého seba vlastnými klamstvami o mne pomôže, prosím.
Nehnevám sa na teba.
Nie však preto, že by som nechcela. Chcela.
A ako veľmi by som sa na teba chcela hnevať, no na moju smolu toho voči tebe nie som schopná. Nedokážem to.
Jediné, čo cítim je ľútosť, sklamanie a bolesť.
Pretože ak ťa raní niekto, na kom ti záleží, veľmi to bolí.
Nech som teraz akokoľvek zronená, za jedno som ti vďačná.
Napriek tomu, že s tebou nemôžem byť, napriek tomu, že kvôli tebe plačem, napriek tomu, že mi dokážeš ublížiť jedinou vetou, ba dokonca aj obyčajným tichom, napriek tomu všetkému ti ďakujem.
Ďakujem, že som vďaka tebe zistila, čo to znamená skutočne milovať.
