Linda
Svoju novú prácu som si zamilovala už počas prvých dní. Všetci boli ku mne veľmi milí a láskaví. Pracovala som hlavne so Sandrou, ktorá mi všetko poukazovala, s každým ma zoznámila a zasvecovala ma do všetkého, čo sa vo firme dialo, aby som po jej odchode mohla začať naplno, bez pomoci, pracovať. Daniel s Jonathanom našli ďalších nových klientov a všetci sme tak mali roboty vyše hlavy. A napriek tomu, že sme sa celé dni nezastavili, zbožňovala som túto prácu. Našla som sa v nej a … dobre, priznávam. Byť každý deň, aspoň na chvíľu, v Danielovej prítomnosti bol taktiež jedným z dôvodov mojej radosti z tejto práce. Kto by to bol kedy povedal, že ten krásny chlap, do ktorého som dvakrát vrazila, bude mojím šéfom. Nebol to však žiaden typický nadutý šéf. Jasné. Ako každý, aj on mal svoje nálady, nikdy to však neovplyvnilo ľudí okolo neho, ani jeho pracovný výkon. Pravdepodobne sa stal zázrak, keď som sa bez skúseností a tak rýchlo, dostala k takejto práci, no bola som za to veľmi rada.
„Tak a od zajtra ti už nebudem dýchať na krk. Myslím, že som ťa naučila všetko, čo bolo potrebné a od teraz je to už iba na tebe.“
Sandra sa na mňa milo usmiala a objala ma. Veľmi som si ju obľúbila a pracovalo sa mi s ňou skvelo. Bude mi chýbať a nie len preto, lebo mi bola dobrou učiteľkou a mohla som sa na ňu s čímkoľvek obrátiť.
„Ďakujem Sandra. Za všetko.“
Bála som sa ako to tu všetko bez nej zvládnem, no na druhej strane som si verila. Dokážem to.
„Počuj Lindi, čo by si povedala na to, ak by sme večer zašli na drink? Jonathan a Daniel sa určite radi pridajú. Nazvime to malá oslava môjho odchodu.“
Mrkla na mňa a ja som súhlasila. Popravde, veľmi sa mi nechcelo. Žalúdok som mala už aj tak ako na vode z nervozity a pri predstave, že niečo zbabrem, keď ostanem na všetko sama. No nedokázala som ju odmietnuť. Za tých niekoľko týždňov v tejto spoločnosti sme sa spriatelili a nechcela som ju sklamať. Koniec koncov, s Jonathanom si rozumieme a Daniel … je proste Daniel.
Ani sama neviem prečo, neviem, čo to spôsobuje a neviem si to ničím vysvetliť, no v Danielovej prítomnosti sa cítim inak. Pripadám si uvoľnenejšia, spokojnejšia. Ako by, jeho príchodom do môjho života, boli všetky problémy a trápenia zrazu menšie. Znesiteľnejšie. Neviem to presne pomenovať a keďže sa o tom nemám ani s kým porozprávať, nechala som to tak. Snažím sa tým nezapodievať, normálne pracovať a popri tom si potajme užívať ten pokoj, ktorý ma pri ňom vždy zaplaví.
Dohodli sme sa, že pre dnešok to v práci zabalíme všetci o šiestej. Teda až na Daniela. Ten zmizol o čosi skôr a na otázku, či sa k nám na ten drink pridá sa nám dostalo len nervózneho „nečakajte na mňa“. Čo sa tomu chlapovi porobilo? Ešte ráno bol úplne v pohode a zrazu sa správa, ako by mu uleteli všetky včely. Muselo sa stať čosi vážne, ak presunul pracovné stretnutie na Jonathana a bez vysvetlenia zmizol. Nepoznám ho síce dlho no poznám ho dosť na to, aby som vedela, že toto sa mu nepodobalo. Zosmutnela som a Sandra si to pravdepodobne všimla, pretože z ničoho nič schmatla kabelku zo stola a vyhlásila.
„Kašlať na neho. Ideme.“
Stačilo pár drinkov v príjemnej spoločnosti mojich nových priateľov na to, aby som sa uvoľnila a aspoň na chvíľu zamkla všetky svoje myšlienky, ktoré ma za posledné obdobie mátali, kamsi hlboko. Bavili sme sa, smiali a prebrali asi všetko, čo má niečo spoločné s výbavičkou pre bábätko. Onedlho sa Sandre a Johnovi narodí malá princezná. Nesmierne sa z toho tešili a svojou radosťou nakazili aj mňa. Veľmi som im to priala a tešila som sa s nimi. Niekde medzi nekonečným počtom značiek kočíkov a neutíchajúcim smiechom z Jonathanovho zdeseného výrazu, keď mu Sandra oznámila, že bude úplne normálne, ak na neho jeho malá princeznička pár krát vypustí obsah svojho drobného žalúdka, som začula známi hlas. Danielov hlas.
„Niekto sa nám tu dobre zabáva. Nezabúdaj, že zajtra nie je voľný deň. U nás maká každý naplno bez ohľadu na to, že predošlí večer popíjal so šéfom.“
Čo to do neho dočerta vošlo? A čo majú byť toto za reči?
„Daniel si opitý. Nevieš, čo hovoríš. Nechaj Lindu na pokoji. Poď, odnesiem ťa domov.“
Jonathan podopieral Daniela, snažil sa ho dostať od nás preč a s ľútostivým výrazom v tvári mi perami naznačil „prepáč“. Odtiahnuť Daniela do auta však bolo komplikovanejšie ako sa zdalo. Jedným prudkým pohybom sa Johnovi vytrhol zo zovretia a ďalej sa díval na mňa.
„Nechaj ma. Nie som opitý.“
„To máš pravdu. Si totálne na mol.“
John si odfrkol no Daniel ho viac nevnímal. Namiesto toho sme sa dívali jeden druhému do očí, no tentokrát som v nich nevidela Daniela, akého ho poznám. Dokonca som ani necítila to, čo pri ňom vždy cítim. Namiesto toho, aby som bola šťastná, že prišiel, som cítila napätie a strach.
Nebála som sa však jeho.
Bála som sa o neho.
Neviem, čo sa stalo, že ho to prinútilo takto sa správať a už vôbec netuším, prečo si za obeť vybral práve mňa. Niekde, vo svojom vnútri, mi však čosi navrávalo, že to bolo niečo vážne a že Jonathan o tom určite čosi vie. Prečo inak by sa mi ospravedlňoval za jeho slová? A možno som sa mýlila. Možno som sa len snažila obhájiť a ospravedlniť Daniela sama pred sebou. Na otázky však nebol ten správny čas. Daniel bol opitý, takže debata s ním bola v tejto chvíli úplne nereálna. Hoci som bola presvedčená, teda dúfala som, že má Daniel na toto všetko rozumný dôvod, jeho správanie sa ma dotklo. Potlačila som slzy, ktoré sa mi z jeho slov tlačili do očí. Pristúpila som k nemu bližšie, pohla som sa bez toho, aby som prerušila náš očný kontakt a rozhodne som vyhlásila.
„Nemusíš sa báť. Nezabudla som. Ale som rada, že si mi objasnil, kde je moje miesto. Uvidíme sa ráno pán Young.“
Daniel už viac nepovedal nič. Ani hlásku. Nemohla som sa na neho viac dívať. Otočila som sa najrýchlejšie, ako som vedela a odišla preč. Bolelo ma, čo povedal. Bolelo ma, že si ako boxovací mech vybral práve mňa. No najviac ma bolela predstava toho, čo sa mu muselo stať, že sa správa takto. Bolo to nelogické a zvláštne, no nehnevala som sa. Napriek tomu, že mi práve ublížil, jediné, čo som cítila bola ľútosť a smútok. Žiadny hnev. Slzy, ktoré som v sebe udržiavala si našli cestu von a ja som zvyšok noci preplakala. Neviem, ako to bude ďalej medzi nami vyzerať. Neviem, či si bude Daniel čokoľvek z dnešného večera pamätať, no vedela som, že už to medzi nami nebude také idylické a pokojné. Padol medzi nás akýsi múr, ktorý, hoci som k nemu necítila nevraživosť ani nenávisť, bude pre mňa ťažké zbúrať. Nie je to až tak dávno, čo mi ublížil chlap, s ktorým som strávila časť svojho života a ktorého som mala rada. Nedovolím, aby sa to stalo znova. Nedovolím, aby som sa citovo pripútala k ďalšiemu chlapovi, ktorý mi neskôr ublíži. Každý deň strávený s Danielom bol pre mňa ako balzam na dušu a pracovať s ním, bola radosť. A hoci chcem vedieť, čo ho k jeho správaniu viedlo, chcem aby sa mi ospravedlnil a chcem, aby sme mohli ďalej fungovať tak, ako predtým, zároveň viem, že musím konečne myslieť na seba. Nikomu už viac nedovolím ublížiť mi.
… pokračovanie nabudúce …
