Silvia Wagenhoffer
Neprejde deň, aby som si na teba nespomenula.
Je jedno, čo práve robím. Sú to tie najbežnejšie činnosti, ktoré mi ťa pripomenú.
Každý ten deň si poviem, že už stačilo. Že už sa viac nebudem trápiť. Zamýšľať sa nad tým, čo ak. Predstavovať si, aké by to mohlo byť, keby bolo všetko inak, ako to je.
No nedokážem to zastaviť. A tak dni pokračujú a ja každý deň zaspávam s myšlienkou na teba.
V jeden z takýchto dní mi napadlo, že si to pravdepodobne všetko spôsobujem sama.
Možno … možno keby som ti konečne povedala, čo k tebe cítim, uľavilo by sa mi. Nemusela by som sa viac zapodievať tým, čo by bolo, keby. Konečne by som to vedela. A dokonca to nie je ani také zložité. Sú len dve možnosti. Áno, alebo nie. Buď to budeš cítiť podobne, alebo sa navždy rozlúčime, no aspoň sa konečne zbavím naivnej predstavy a nádeje, ktorá je možno celkom zbytočná.
A tak som sa rozhodla. Urobím to.
Bola som presvedčená, že je to dobrý nápad. Verila som si, že som silná. Že to zvládnem. Bola som taká odhodlaná a pripravená.
Sú predsa Vianoce. Tak prečo by to nemohlo vyjsť? Každý si predsa zaslúži svoj vianočný zázrak.
Bohužiaľ, ako sa však ukázalo, všetko to bola lož. Nahovárala som si niečo, čo nie je pravda.
Vôbec nie som silná. Možno som pripravená, no ani náhodou nie som odhodlaná.
Už hodnú chvíľu držím telefón vo svojich rukách, dívam sa na otvorené správy s tvojím menom a snažím sa zahnať strach, ktorý mi bráni stlačiť tlačidlo odoslať.
Nebola by to dlhá správa. Nemám v pláne vylievať si svoje srdce cez mobil.
Bolo by to skôr čosi ako:
„Ahoj.
Niečo pre teba mám. Ber to ako vianočný darček.
Mohli by sme sa stretnúť?
Budem rada, ak si nájdeš päť minút čas.“
Alebo niečo tomu podobné. A možno nie. Ja už sama neviem. Prečo je to také ťažké?
Predstavujem si, ako sa s tebou stretnem. Ten moment keď ťa uvidím, objímem, zahľadím sa ti do očí a naplnená láskou ti poviem, čo všetko k tebe cítim. Ako veľmi ťa ľúbim.
Napriek tomu, že by si hneď nenachádzal slová, nenecháš ma odísť, pretože v hĺbke srdca to cítiš rovnako. Pohladíš ma po líci, nežne ma pobozkáš, znova ma objímeš a naše životy sa v tej chvíli zmenia od základov. Bol by to skutočný vianočný zázrak.
Viem, že to znie ako z romantického filmu a uvedomujem si, že nič z toho sa nemusí stať.
Hoci viem, že zázraky sa nedejú na počkanie a ani od teba nič nežiadam, pokiaľ to ty sám tak nebudeš chcieť, napriek tomu stále dúfam.
Kto by predsa nechcel, aspoň na malú chvíľu, prežiť svoju rozprávku?
